Oftalmológia, optometria

Operácia šedého zákalu - katarakty, je jedným z najrozšírenejších operačných postupov.

V texte je prehľad katarákt a operačných postupov.

Vo videu demonštrujeme staršie typy operácií, intra a extrakapsulárnu formu extrakcie katarakty.                                                                                 

Jedným zo spôsobov podania lieku pri očných ochoreniach je injekčné podávanie do sklovca (intravitreálne). Využíva sa pri mnohých ochoreniach žltej škvrny sietnice (makuly) a sietnice s cieľom zlepšenia videnia a/alebo zastavenia progresie zhoršovania ostrosti videnia a slepoty.                                                               

Metodika merania VOT priamym meraním tlaku tekutiny sa nazýva manometria, nepriamym meraním tenzie na korneosklerálnom povrchu sa nazýva tonometria. [5]
                                                                                                                                                                                                                                

Predná očná komora predstavuje priestor medzi zadnou plochou rohovky a prednou plochou dúhovky. Za normálnych okolnosti je hlboká približne 3,6mm, vyplnená čírou tekutinou, nazývanou komorový mok. Ten je produkovaný veľmi dôležitou anatomickou a funkčnou štruktúrou, dúhovkovo-rohovkovým uhlom. Jeho poznanie predstavuje „alfu a omegu“ v diagnostike, klasifikácii a výbere adekvátnej liečby zeleného zákalu - glaukómu.

Väčšina ochorení oka, ale aj niektoré systémové choroby sa môžu prejaviť zmenami v hĺbke a obsahu prednej komory. Najčastejšie sa jedná o zápalové afekcie, tumory, glaukómy, ale aj kataraktu, úrazy oka či očné prejavy celkových ochorení.

V nasledujúcej prezentácii si podrobnejšie popíšeme základy anatómie a fyziológie, prednej komory a dúhovkovo-rohovkového uhla ako aj ich patologické zmeny a základné i špecifické vyšetrovacie postupy a metódy.

Neuro-oftalmológia sa zameriava na choroby nervového systému, ktoré ovplyvňujú videnie, kontrolu pohybov očí alebo pupilárne reflexy. Neuroftalmológovia často vidia pacientov s komplexným ochorením viacerých systémov.
Častokrát práve oftalmológ vidí pacienta s príznakmi, ktoré nie sú typické len pre oftalmológiu a práve preto musí uzko spolupracovať aj s inými odbormi ako neurológia, či neurochirurgia.

Jednoduché binokulárne videnie je koordinovaná senzomotorická činnosť oboch očí, ktorá zaistuje vytvorenie jednoduchého obrazu pozorovaného predmetu. Jeho vývoj prechádza určitými fázami a koreluje s vývojom zrakovej ostrosti, konvergencie a akomodácie.

Akákoľvek patologická situácia, ktorá bráni správnemu vývoju alebo bráni jasnému ostrému a presne fokusovanému obrazu do fovey má za následok poruchy vývoja binokulárneho videnia, ktoré môžu ústiť do vzniku anomálnej retinálnej korešpondencie, supresie, amblyopie a strabismu.

Inkomitantný strabismus je ochorenie okohybného aparátu s poruchou motility očí myogénneho alebo neurogénneho pôvodu,
ktoré môžu byť vrodené alebo získané. Postihuje cca 1% populácie od narodenia do vysokého veku.
Príčinou môžu byť vrodené vývojové anomálie, alebo je získaný v dôsledku úrazov, zápalov, tumorov, prípadne cievnymi, metabolickými a degeneratívnymi ochoreniami.

Liečba inkomitatného strabismu by mala byť etiologická, čiže liečiť príčinu, ktorá obrnu spôsobila, a tiež funkčná a symptomatická.

Očná aplikačná cesta sa využíva na liečbu mnohých očných chorôb alebo iných patologických stavov postihujúcich daný orgán (alergia, zápal, glaukóm, poranenia oka, vlhká, vekom podmienená degenerácia makuly, diabetický makulárny edém).                                                                                         

Štruktúra ľudského oka sa úplne prispôsobuje potrebe zaostriť lúč svetla na sietnicu (lat. retina). Všetky časti oka, cez ktoré lúč svetla prechádza sú priehľadné, aby čo najviac zabraňovali rozptylu dopadajúceho svetla. Rohovka (lat. cornea) a šošovka (lat. lens) pomáhajú lúč svetla spojiť a zaostriť na zadnú stenu oka - sietnicu. Toto svetlo potom spôsobuje chemické premeny vo svetlocitlivých bunkách (tyčinky a čapíky), ktoré vysielajú nervové impulzy zrakovým nervom (lat. nervus opticus) do mozgu.

Starnutím dochádza k zmenám takmer vo všetkých štruktúrach ľudského tela nevynímajúc ani ľudské oko. Zmeny na očných tkanivách sú súčasťou prejavov opotrebovanosti tkanív a orgánov človeka všeobecne. Medzi najrozšírenejšie zmeny a choroby oka v starobe patrí presbyopia, vekom podmienená degenerácia makuly, katarakta, glaukóm a cievne ochorenia sietnice.