Imunológia [020]

Alergiou trpí značná časť populácie vyspelých krajín, štatistiky uvádzajú až okolo 30 %, čo ostro kontrastuje so situáciou spred 50 a viac rokmi, kedy alergia nedosahovala ani úroveň 5 %. Kde hľadať príčinu tohto stavu? Odborníci tento stav vysvetľujú predovšetkým zmenami v hygienickom štandarde, ktorý sa podstatne zlepšil, zmenami v početnosti rodín, výžive, znečistením ovzdušia, očkovaním, nadmerným užívaním antibiotík, čo všetko spôsobuje, že Th1-imunitná odpoveď sa nie dostatočne často a intenzívne aktivuje a nestačí vyvažovať zase nadmerne aktivovanú Th2 imunitnú odpoveď, a to tým skôr, že táto už nebojuje s helmitmi, lebo sme ich tiež zásadne eradikovali.

Diagnostika alergie sa zakladá na stanovované počtu eozinofilov v periférnej krvi, príp. bronchoalveolovej laváži, stanovovaním celkových a špecifických hladín IgE, zisťovaním hladín solubilných molekúl CD23 a CD63. Stále však základom správnej diagnózy sú intradermálne testy.

Liečba alergie využíva antihistaminiká, antagonistov leukotriénov, glukokortikoidy a najnovšie sa doliečby dostali aj monoklonové protilátky proti IgE (omalizumab). V liečbe alergií má svoje miesto aj subkutánna alergénovo špecifická imunoterapia (SIT). Zakladá sa na pravidelných podkožných injekciách postupne stúpajúcich dávok alergénových extraktov, alebo rekombinantných alergénov. Sublingválna imunoterapia (SLIT) sa zase zakladá na podávaní alergénov dráhou sliznice ústnej dutiny.

Hyperesenzitívne reakcie prvého typu poznáme pod pojmami anafylaxia a atopia. Alergén indukuje imunitnú odpoveď, pri ktorej vznikajú IgE-protilátky. Svojím Fc-fragmentom sa nadväzujú na svoj vysokoafinitný receptor (FcERI) v membránach mastocytov a bazofilov. Pri opätovnom kontakte senzibilizovaného jedinca s alergénom dôjde k interakcii alergénu s nadviazanými protilátkami, čo spôsobí degranuláciu mastocytov a bazofilov. Uvoľnené mediátory alergickej reakcie sú farmakologicky vysoko aktívne látky, ktoré spôsobujú rad patofyziologických zmien vyúsťujúcich do výrazných klinických príznakov.

Histokompatibilné molekuly sú geneticky determinované proteíny, ktorá sa nachádzajú v membránach všetkých jadrových buniek. Vytvárajú ucelený systém, ktorý sa označuje ako hlavný histokompatibilný komplex (MHC – Major Histocompatibility Complex). Každý živočíšny druh má svoj MHC; u ľudí sa označuje skratkou HLA. Táto vznikla z prvých písmen označenia “Human leucocyte antigens” pretože prvé jeho molekuly boli objavené na leukocytoch.

Verejnosť vníma imunológiu ako vednú disciplínu, ktorá sa zaoberá štúdiom obranných mechanizmov proti mikroorganizmom, infekčným chorobám. Dnes však Imunológiu vnímame širšie, ako vednú disciplínu, ktorá študuje bunkové a molekulové procesy, ktoré sa odohrávajú v organizme človeka, či zvierat alebo rastlín po vniknutí akejkoľvek cudzej látky do tela. K rozvoju imunológie prispeli početné významné osobnosti, zmieňme sa len o takých velikánoch ako boli Louis Pasteur, Ilja Mečnikov, Jean Dausset a mnohí, mnohí ďalší; svedčia o tom Nobelove ceny, ktoré sa skoro každé 3 – 4 roky dostanú vedeckí pracovníci na poli imunológie. Táto skutočnosť je odrazom prudkého rozmachu tohto fascinujúceho vedného odboru a jeho veľkému významu pre biológiu a medicínu.

Protilátky sú molekuly glykoproteínovej povahy, ktoré dokážu špecificky viazať antigén či už solubilný alebo ako súčasť membrány bunky. Nachádzajú sa v plazme alebo tesných tekutinách (lymfa, sliny, slzy, ...). Pretože protilátky patria prevažne gama-globulínovej frakcii plazmy, označovali sa pôvodne ako gamaglobulíny; v súčasnosti ich označujeme ako imunoglobulíny (Ig). Poznáme 5 tried imunoglobulínov: IgG, IgM, IgA, IgE, a IgE. Každá z nich má svoju charakteristickú biochemickú štruktúru a biologickú funkciu. Principiálne úloha protilátok je väzba antigénov; okrem toho však majú aj početné iné funkcie, ako je väzba komplementu, prechod placentou, opsonizácia baktérií, väzba na receptory viacerých buniek imunitného systému a pod.

Protilátky nás pred mikroorganizmami chránia principiálne dvoma spôsobmi: obaľovaním ich povrchu (opsonizácia), čo uľahčuje ich pohltenie a usmrtenie fagocytmi, alebo ich lýzou. V tomto poslednom prípade však potrebujú pomoc zo strany komplementového systému. Tento tvorí viac ako 35 proteínov, ktoré produkuje najmä pečeň a makrofágy, čo umožňuje jeho aktiváciu kdekoľvek v organizme kde prebieha zápal. Zložky komplementu sú súčasťou proteínov plazmy a reprezentujú 10% z globulínovej frakcie.