Prednášky

Cytokíny prirodzenej imunity

Autor: Mária Bucová

K cytokínom ovplyvňujúcim mechanizmy prirodzenej imunity patria cytokíny prozápalové (TNF-alfa, IL-1, IL-6, IL-8, IL-12, IL-17, ..) a interferóny prvého typu. Podporujú rozvoj zápalu ako odpovede na poškodenie organizmu a majú a priori obranný charakter. Iba v prípade dlhodobej alebo nadmernej tvorby môžu byť príčinou rozvoja patologických stavov (ťažký zápal, sepsa, autoimunita, až zlyhanie životne dôležitých orgánov).

Cytokíny, charakteristika, vlastnosti, klasifikácia

Autor: Mária Bucová

Cytokíny predstavujú dorozumievaciu reč medzi bunkami imunitného systému ale aj inými bunkami. Ich reči rozumejú aj bunky nervového systému a endokrinného systému (majú receptory pre cytokíny), vďaka čomu imunitný systém s nervovým a endokrinným systémom tvoria jeden veľký superinformačný systém a nad tým všetkým stojí psychika, ktorú tieto systémy so svojimi pôsobkami ovplyvňujú. Cytokíny majú nízku molekulovú hmotnosť, pôsobia v pikogramových a nanogramových koncentráciách a svoju biologickú aktivitu uplatňujú prostredníctvom väzby na špecifický receptor. K cytokínom ovplyvňujúcim  prirodzenú imunitu patria prozápalové cytokíny a interferóny 1. typu. A priori majú cytokíny pozitívnu úlohu v imunitnej odpovedi, avšak dlhotrvajúca  alebo nadmerná tvorba cytokínov môže viesť k poškodeniu organizmu až smrti.

NK- a NKT-bunky - ich charakteristika, biologický a medicínsky význam

Autor: Milan Buc

anotačný obrázok

   Lymfocyty predstavujú veľmi heterogénnu populáciu buniek. Obyčajne si ich delíme na B- a T-lymfocyty a trochu zabúdame na ďalšie, dnes už veľmi dobre definované skupiny buniek – NK- a NKT-bunky.
   NK-bunky sa diferencujú v kostnej dreni, ale časť môže vznikať aj v týmuse. Morfologicky sa NK-aktivita spája s bunkami, ktoré označujeme ako veľké granulárne lymfocyty - LGL (large granular lymphocytes). Sú to bunky s priemerom 10  - 12 µm, s veľkým obličkovým jadrom a bohatou cytoplazmou, v ktorej sa nachádzajú azurofilné granuly. V periférnej krvi je ich približne 5 až 10 % z celkového množstva lymfocytov. Dokážu zničiť celé spektrum nádorových a vírusom infikovaných buniek a svojou produkciou početných cytokínov sa zapájajú aj do regulácie imunitných procesov. NK-bunky pod vplyvom IL-2 sa diferencujú do agresívnejšej skupiny buniek, ktoré označujeme ako LAK (lymphokine activated killer cells); im sa podobajú TIL (tumour infiltrating lymphocytes).
NKT-bunky predstavujú nezávislú populáciu buniek; dozrievajú v týmuse. Stoja niekde na polceste medzi NK-bunkami a alfa/beta T-lymfocytmi, pretože vlastnia súčasne antigénový receptor oboch. Najtypickejšou vlastnosťou NKT-buniek je, že po stimulácii dokážu veľmi rýchlo produkovať veľké množstvá cytokínov, čo naznačuje, že NKT-bunky sa podieľajú na modulácii imunitnej odpovede. Majú aj výraznú lytickú aktivitu, podobne ako CTL a NK-bunky a môžu sa tak spolu s nimi zúčastňovať na obrane proti nádorom. Rozpoznávajú baktérie, ktoré vo svojej stene nemajú lipopolysacharid, čo naznačuje na ich špecializovanú účasť v antimikrobiálnej imunite. V krvi dospelého jedinca sa ich počet pohybuje na úrovni 0,1 % z T-lymfocytovej populácie. Je tu značná interindividuálna variabilita – od 0,01 % až po 1 %, pričom u žien je ich viac.
Na imunitných reakciách sa napokon zúčastňujú aj K-bunky (killer cells). Morfologicky nepredstavujú samostatnú populáciu a tento pojem znamená skôr funkčné označenie buniek, ktoré sa zúčastňujú na ADCC-reakcii (antibody-dependent cell-mediated cytolysi = – bunkami sprostredkovaná cytotoxicita závislá od protilátky). Patria sem bunky, ktoré vlastnia receptor pre protilátky, t. j. neutrofily, eozinofily, makrofágy a predovšetkým NK-bunky. Po nadviazaní sa na protilátku, ktorá už predtým reagovala s antigénmi na terčovej bunke, sa K-bunky aktivujú a uvoľňujú cytotoxické molekuly, ktoré terčovú bunku usmrcujú.
 

Medicína katastrof pre medikov

Autor: Oto Masár, Jan Pokorný, Ilona Mauritzová, Kristína Žakovičová, Jiří Knor, Jozef Štorek, Dušan Sysel, Hana Belejová, Andrea Hudáčková

anotačný obrázok

Bezpečnosť občana a bezpečnosť komunity je garantovaná rezortom zdravotníctva prostredníctvom poskytovanej zdravotnej starostlivosti, ktorej rozsah a kvalita sú za mimoriadnych udalostí podmienené obsiahlym súborom vedomostí, zručností a schopností zdravotného personálu všetkých úrovní (strategická manažérska – operačná – taktická), kvalitne a efektívne fungujúcou logistickou bázou, bezproblémovou výmenou aktuálnych a potrebných informácií v rámci informačného systému pre krízové riadenie v zdravotníctve a možnosťami bezpečnostného výskumu v oblasti populačných prístupov ku zdraviu za mimoriadnych udalostí.

T-lymfocyty a ich subpopulácie

Autor: Milan Buc

anotačný obrázok

T-lymfocyty predstavujú heterogénnu populáciu a na základe rozdielneho antigénového receptora (TCR), ich delíme na dve základné populácie, s alfa/beta- (~ 95 %) a gama/delta-receptorom (~ 5 %). Alfa/beta T-lymfocyty sa ďalej delia na tri základné populácie - pomocné (TH), cytotoxické (Tc alebo CTL) a prirodzene regulačné (nTreg). Pomocné T-lymfocyty sú tiež heterogénne a delíme ich na 5 subpopulácií: Th1, Th2,Th9, Th 17 a Th22.
Každý biologický systém zahŕňa v sebe nielen efektorové, ale aj kontrolné mechanizmy, ktoré udržujú homeostázu organizmu. Najdôležitejšími imunitnými mechanizmami sú tie, ktoré sprostredkúvajú regulačné T-lymfocyty, ktoré delíme na prirodzené (nTreg) a indukované (iTreg). Kým nTreg bránia rozvoju autoagresívnych procesov (autoimunitných a alergických), tak iTreg-lymfocyty zabezpečujú priebeh imunitných reakcií vo fyziologických hraniciach.
T-lymfocyty po svojej aktivácii sa nielen diferencujú na efektorové bunky, ale aj na pamäťové (Tm), ktoré prežívajú v organizme mnoho rokov, niektoré aj celoživotne a po opakovanom stretnutí sa s antigénom zabezpečujú promptnú a intenzívnejšiu imunitnú odpoveď. Aj pamäťové T-lymfocyty sú heterogénne. V súčasnosti dobre poznáme iba ich dve subpopulácie –Tcm (T central memory cells) a Tem (T effector memory cells).

Gama/delta T-lymfocyty predstavujú samostatnú, nezávislú skupinu T-lymfocytov. Majú fenotyp CD3+CD4-CD8- . Zaujímavá je ich distribúcia, menšia časť je v periférnej krvi (u človeka 0,2 - 20,0 %), slezine a v lymfatických uzlinách, kým druhá, väčšia, časť sa nachádza v tkanivách, najmä medzi epitelovými bunkami epidermy a epitelovými bunkami gastrointestinálneho či reprodukčného traktu; označujeme ich preto aj ako intraepidermové, resp. intraepitelové (IEL).

Alergia II – hygienická hypotéza, diagnostika a liečba alergie

Autor: Milan Buc

anotačný obrázok

Alergiou trpí značná časť populácie vyspelých krajín, štatistiky uvádzajú až okolo 30 %, čo ostro kontrastuje so situáciou spred 50 a viac rokmi, kedy alergia nedosahovala ani úroveň 5 %. Kde hľadať príčinu tohto stavu? Odborníci tento stav vysvetľujú predovšetkým zmenami v hygienickom štandarde, ktorý sa podstatne zlepšil, zmenami v početnosti rodín, výžive, znečistením ovzdušia, očkovaním, nadmerným užívaním antibiotík, čo všetko spôsobuje, že Th1-imunitná odpoveď sa nie dostatočne často a intenzívne aktivuje a nestačí vyvažovať zase nadmerne aktivovanú Th2 imunitnú odpoveď, a to tým skôr, že táto už nebojuje s helmitmi, lebo sme ich tiež zásadne eradikovali.

Diagnostika alergie sa zakladá na stanovované počtu eozinofilov v periférnej krvi, príp. bronchoalveolovej laváži, stanovovaním celkových a špecifických hladín IgE, zisťovaním hladín solubilných molekúl CD23 a CD63. Stále však základom správnej diagnózy sú intradermálne testy.

Liečba alergie využíva antihistaminiká, antagonistov leukotriénov, glukokortikoidy a najnovšie sa doliečby dostali aj monoklonové protilátky proti IgE (omalizumab). V liečbe alergií má svoje miesto aj subkutánna alergénovo špecifická imunoterapia (SIT). Zakladá sa na pravidelných podkožných injekciách postupne stúpajúcich dávok alergénových extraktov, alebo rekombinantných alergénov. Sublingválna imunoterapia (SLIT) sa zase zakladá na podávaní alergénov dráhou sliznice ústnej dutiny.

Hypersenzitívne reakcie prvého typu - Alergia I

Autor: Milan Buc

anotačný obrázok

Hyperesenzitívne reakcie prvého typu poznáme pod pojmami anafylaxia a atopia. Alergén indukuje imunitnú odpoveď, pri ktorej vznikajú IgE-protilátky. Svojím Fc-fragmentom sa nadväzujú na svoj vysokoafinitný receptor (FcERI) v membránach mastocytov a bazofilov. Pri opätovnom kontakte senzibilizovaného jedinca s alergénom dôjde k interakcii alergénu s nadviazanými protilátkami, čo spôsobí degranuláciu mastocytov a bazofilov. Uvoľnené mediátory alergickej reakcie sú farmakologicky vysoko aktívne látky, ktoré spôsobujú rad patofyziologických zmien vyúsťujúcich do výrazných klinických príznakov.

Vírusová kliešťová encefalitída – ďalšia hrozba globálneho oteplenia

Autor: Miroslav Mikulecký

Ročné počty nových pacientov v Českej republike (1965-2003), Slovenskej republike (1980-2003) a na Sibíri (1955-1994), tu aj s klimatickými teplotami, vykazujú zhodne vzostup,
okrem ochorení na Sibiri štatisticky významný.

HLA kompex a jeho biologický a medicínsky význam

Autor: Milan Buc

anotačný obrázok

Histokompatibilné molekuly sú geneticky determinované proteíny, ktorá sa nachádzajú v membránach všetkých jadrových buniek. Vytvárajú ucelený systém, ktorý sa označuje ako hlavný histokompatibilný komplex (MHC – Major Histocompatibility Complex). Každý živočíšny druh má svoj MHC; u ľudí sa označuje skratkou HLA. Táto vznikla z prvých písmen označenia “Human leucocyte antigens” pretože prvé jeho molekuly boli objavené na leukocytoch.

 

Míľniky vývoja imunológie. Imuntný systém - prehľad. Antigén

Autor: Milan Buc

anotačný obrázok

Verejnosť vníma imunológiu ako vednú disciplínu, ktorá sa zaoberá štúdiom obranných mechanizmov proti mikroorganizmom, infekčným chorobám. Dnes však Imunológiu vnímame širšie, ako vednú disciplínu, ktorá študuje bunkové a molekulové procesy, ktoré sa odohrávajú v organizme človeka, či zvierat alebo rastlín po vniknutí akejkoľvek cudzej látky do tela. K rozvoju imunológie prispeli početné významné osobnosti, zmieňme sa len o takých velikánoch ako boli Louis Pasteur, Ilja Mečnikov, Jean Dausset a mnohí, mnohí ďalší; svedčia o tom Nobelove ceny, ktoré sa skoro každé 3 – 4 roky dostanú vedeckí pracovníci na poli imunológie. Táto skutočnosť je odrazom prudkého rozmachu tohto fascinujúceho vedného odboru a jeho veľkému významu pre biológiu a medicínu.