Pedagogické diela

Špecifická imunitná odpoveď začína po vstupe cudzorodých antigénov do organizmu alebo po objavení sa autoantigénov pri poruche imunitnej tolerancie. Charakter imunitnej odpovede (IO), ktorý vyvolajú (protilátkový alebo bunkový) závisí od ich biochemickej štruktúry. Niektoré na to, aby imunitnú odpoveď vyvolali, sa musia najprv opracovať v tzv. bunkách prezentujúcich antigén, nadviazať na prezentačné molekuly a až takto ich T-lymfocyty dokážu rozpoznať, následne sa aktivovať a sprostredkúvať svoje špecifické efektorové funkcie. Patria sem predovšetkým proteíny, glykolipidy a niektoré metabolity, ktoré vznikajú pri biosyntéze vitamínov. Antigény proteínového charakteru spracúvajú bunky prezentujúce antigén (APC) a prezentačnými molekulami sú HLA-molekuly prvej triedy (endogénna dráha prezentácie) alebo druhej triedy (exogénna dráha prezentácie). Pre glykolipidy sú prezentačné molekuly CD1-antigény a pre metabolity vitamínov MR-1 molekuly. Poly (oligo) sacharidové antigény T-lymfocyty nestimulujú, tieto aktivujú iba B-lymfocyty a to priamo, bez predchádzajúceho spracovania v APC. Napokon existuje skupina antigénov, ktoré označujeme ako superantigény, ktoré sa vyznačujú tým, že sa súčasne viažu na HLA-molekuly buniek prezentujúcich antigén aj antigénový receptor T-lymfocytov, čím aktivujú oba typy buniek. Spôsobí to masívnu syntézu prozápalových cytokínov y vývoj klinických príznakov ako pri septickom šoku.

   Lymfocyty predstavujú veľmi heterogénnu populáciu buniek. Obyčajne si ich delíme na B- a T-lymfocyty a trochu zabúdame na ďalšie, dnes už veľmi dobre definované skupiny buniek – NK- a NKT-bunky.
   NK-bunky sa diferencujú v kostnej dreni, ale časť môže vznikať aj v týmuse. Morfologicky sa NK-aktivita spája s bunkami, ktoré označujeme ako veľké granulárne lymfocyty - LGL (large granular lymphocytes). Sú to bunky s priemerom 10  - 12 µm, s veľkým obličkovým jadrom a bohatou cytoplazmou, v ktorej sa nachádzajú azurofilné granuly. V periférnej krvi je ich približne 5 až 10 % z celkového množstva lymfocytov. Dokážu zničiť celé spektrum nádorových a vírusom infikovaných buniek a svojou produkciou početných cytokínov sa zapájajú aj do regulácie imunitných procesov. NK-bunky pod vplyvom IL-2 sa diferencujú do agresívnejšej skupiny buniek, ktoré označujeme ako LAK (lymphokine activated killer cells); im sa podobajú TIL (tumour infiltrating lymphocytes).
NKT-bunky predstavujú nezávislú populáciu buniek; dozrievajú v týmuse. Stoja niekde na polceste medzi NK-bunkami a alfa/beta T-lymfocytmi, pretože vlastnia súčasne antigénový receptor oboch. Najtypickejšou vlastnosťou NKT-buniek je, že po stimulácii dokážu veľmi rýchlo produkovať veľké množstvá cytokínov, čo naznačuje, že NKT-bunky sa podieľajú na modulácii imunitnej odpovede. Majú aj výraznú lytickú aktivitu, podobne ako CTL a NK-bunky a môžu sa tak spolu s nimi zúčastňovať na obrane proti nádorom. Rozpoznávajú baktérie, ktoré vo svojej stene nemajú lipopolysacharid, čo naznačuje na ich špecializovanú účasť v antimikrobiálnej imunite. V krvi dospelého jedinca sa ich počet pohybuje na úrovni 0,1 % z T-lymfocytovej populácie. Je tu značná interindividuálna variabilita – od 0,01 % až po 1 %, pričom u žien je ich viac.
Na imunitných reakciách sa napokon zúčastňujú aj K-bunky (killer cells). Morfologicky nepredstavujú samostatnú populáciu a tento pojem znamená skôr funkčné označenie buniek, ktoré sa zúčastňujú na ADCC-reakcii (antibody-dependent cell-mediated cytolysi = – bunkami sprostredkovaná cytotoxicita závislá od protilátky). Patria sem bunky, ktoré vlastnia receptor pre protilátky, t. j. neutrofily, eozinofily, makrofágy a predovšetkým NK-bunky. Po nadviazaní sa na protilátku, ktorá už predtým reagovala s antigénmi na terčovej bunke, sa K-bunky aktivujú a uvoľňujú cytotoxické molekuly, ktoré terčovú bunku usmrcujú.
 

Bezpečnosť občana a bezpečnosť komunity je garantovaná rezortom zdravotníctva prostredníctvom poskytovanej zdravotnej starostlivosti, ktorej rozsah a kvalita sú za mimoriadnych udalostí podmienené obsiahlym súborom vedomostí, zručností a schopností zdravotného personálu všetkých úrovní (strategická manažérska – operačná – taktická), kvalitne a efektívne fungujúcou logistickou bázou, bezproblémovou výmenou aktuálnych a potrebných informácií v rámci informačného systému pre krízové riadenie v zdravotníctve a možnosťami bezpečnostného výskumu v oblasti populačných prístupov ku zdraviu za mimoriadnych udalostí.

T-lymfocyty predstavujú heterogénnu populáciu a na základe rozdielneho antigénového receptora (TCR), ich delíme na dve základné populácie, s alfa/beta- (~ 95 %) a gama/delta-receptorom (~ 5 %). Alfa/beta T-lymfocyty sa ďalej delia na tri základné populácie - pomocné (TH), cytotoxické (Tc alebo CTL) a prirodzene regulačné (nTreg). Pomocné T-lymfocyty sú tiež heterogénne a delíme ich na 5 subpopulácií: Th1, Th2,Th9, Th 17 a Th22.
Každý biologický systém zahŕňa v sebe nielen efektorové, ale aj kontrolné mechanizmy, ktoré udržujú homeostázu organizmu. Najdôležitejšími imunitnými mechanizmami sú tie, ktoré sprostredkúvajú regulačné T-lymfocyty, ktoré delíme na prirodzené (nTreg) a indukované (iTreg). Kým nTreg bránia rozvoju autoagresívnych procesov (autoimunitných a alergických), tak iTreg-lymfocyty zabezpečujú priebeh imunitných reakcií vo fyziologických hraniciach.
T-lymfocyty po svojej aktivácii sa nielen diferencujú na efektorové bunky, ale aj na pamäťové (Tm), ktoré prežívajú v organizme mnoho rokov, niektoré aj celoživotne a po opakovanom stretnutí sa s antigénom zabezpečujú promptnú a intenzívnejšiu imunitnú odpoveď. Aj pamäťové T-lymfocyty sú heterogénne. V súčasnosti dobre poznáme iba ich dve subpopulácie –Tcm (T central memory cells) a Tem (T effector memory cells).

Gama/delta T-lymfocyty predstavujú samostatnú, nezávislú skupinu T-lymfocytov. Majú fenotyp CD3+CD4-CD8- . Zaujímavá je ich distribúcia, menšia časť je v periférnej krvi (u človeka 0,2 - 20,0 %), slezine a v lymfatických uzlinách, kým druhá, väčšia, časť sa nachádza v tkanivách, najmä medzi epitelovými bunkami epidermy a epitelovými bunkami gastrointestinálneho či reprodukčného traktu; označujeme ich preto aj ako intraepidermové, resp. intraepitelové (IEL).

Správna činnosť zrakového orgánu pomáhala už pračlovekovi lepšie sa prispôsobiť meniacim sa podmienkam života. Dobré videnie bolo preto odpradávna považované za mimoriadne dôležitú vlastnosť človeka (tzv. „orlie oči“). Avšak možnosť napraviť nedostatky a získať potrebnú kvalitu ostrosti zraku človek objavil až v podstatne neskoršom období. Až v druhej polovici 13. stor. vynašiel okuliare františkánsky mních, angličan Roger Bacon (1214 – 1294). Okuliare ľudia dlhé stáročia kupovali len na základe subjektívnej skúšky. Až na prelome 19. a 20. stor. sa okuliare začali zhotovovať už na odbornom základe. Súčasne sa vyvinula aj technika diagnostiky chýb lámavosti (refrakcie) oka.

Vpráci rozoberáme základné chyby lámavého systému oka - refrakčné chyby a uvádzame prístup ku korekcii lámavých (refrakčných) chýb oka

 Glaukómová choroba je chronická progresívna neuropatia so zmenami terča zrakového nervu , vrstvy nervových vlákien sietnice a zorného poľa . Ochorenie vedie k strate gangliových buniek a ich axónov, čo spôsobuje progresívnu stratu periférneho videnia a často vedie k slepote. Najdôležitejším rizikovým faktorom je vyšší vnútroočný tlak. Pri diagnostike ochorenia je potrebné sa zamerať predovšetkým na vyšetrenie vnútroočného tlaku, zrakového nervu a zorného poľa. Glaukómové ochorenie môžeme rozdeliť na kongenitálne formy, primárne a sekundárne formy s otvoreným alebo zatvoreným uhlom.

Definicia a funkcie krvi, spôsoby odberov krvi, stručný popis k úlohám praktického cvičenia

Definícia oxidačného a karbonylového stresu, ich molekulárna podstata, úloha oxidačného stresu v patogenéze niektorých ochorení.

 Popis Hardy-Weinbergovej rovnováhy, metódy výskumu v behaviorálnej genetike, dedičnosť, IQ variabilita, štúdie na dvojčatách. 

Objavenie a štruktúra nukleových kyselín, vybrané molekulárne mechanizmy, princípy génovej terapie a klinické štúdie s génovou terapiou