Elearningové kurzy

V ďalšom semestri opäť otvárame ďalšie kurzy pre lekárov, študentov a vedcov.

Správna interpretácia dát výskumných štúdií a modelovanie výskumného projektu sú neodmysliteľnou súčasťou úspešnej realizácie každého vedeckého projektu.

Začiatok 15.marec 2021

Prihlasovanie:
https://forms.gle/g5D9YdC1LnJvpyji9

Správna interpretácia dát výskumných štúdií a modelovanie výskumného projektu sú neodmysliteľnou súčasťou úspešnej realizácie každého vedeckého projektu.                                                                                                    

Elektronické vzdelávanie pre lekárov, s budúcou možnosťou získania za absolvované lekcie a testy kredity.                                                                                                                                                            
(Pre Lekársku fakultu v Bratislave momentálne v skúšobnej fáze)

Crohnova choroba (CD - Crohn disease) a ulcerózna kolitída (UC - ulcerative colitis) patria k chronickým zápalovým chorobám čreva, ktoré nevyvolávajú špecifické patogénne mikroorganizmy, naopak  ide o nešpecifický zápalový proces čreva podmienený autoimunitnými mechanizmami. Obe choroby sú príbuzné, ale predsa len v patogenetických mechanizmoch dosť rozdielene. V literatúre ich poznáme pod anglickou skratkou IBD  (inflammatory bowel diseases).

V ostatnej dobe sa urobili značné pokroky v pochopení imunopatogenézy oboch chorôb a z nich vyplývajúcich terapeutických postupov. V tejto prezentácii sa zameriavame na ulceróznu kolitídu, kde sa objavili dosť zásadné nové poznatky, ktoré pozmenili náš pohľad na patogenézu, diagnostiku a aj liečbu tejto choroby. Cieľom prezentácie je podať stručný prehľad uvedených skutočností.

Sclerosis multiplex je autoimunitná choroba, pri ktorej dochádza k deštrukcii myelínových obalov v mozgu, periférny nervový systém ostáva neporušený. Príčinu choroby nepoznáme. Predpokladá sa interakcia faktorov vonkajšieho prostredia s genetickou predispozíciou k chorobe. Zo spúšťacích faktorov sa obviňujú vírusy. Patologicko-anatomický v akútnej fáze pozorujeme tvorbu demyelínových plakov a akumuláciu zápalových buniek v okolí malých cievok v bielej hmote mozgu, obzvlášť v oblasti optického nervu, periventrikulových oblastí, mozgového kmeňa miechy. Staršie ložiská o veľkosti od 1 mm až po niekoľko cm tento zápalových infiltrát nemajú, myelín a oligodendrocyty nahrádza mikroglia. Výsledkom zbavenia nervových vláken svojich obalov spôsobuje poruchu prenosu vzruchu. Imunopatologický proces sa začína aktiváciou autoreaktívnych T-lymfocytov na periférii, TH1 a najmä TH17-subpopulácie, ktoré následne prestupujú do mozgu, kde rôznymi mechanizmami deštruujú myelín. Súčasne sa aktivujú aj B-lymfocyty, čo sa prejaví intracerebrálnou syntézou IgG, ktoré sú typicky oligoklonové. Liečba SM je komplexná, k dispozícii sú viaceré imunoterapeutiká.

Alergiou trpí značná časť populácie vyspelých krajín, štatistiky uvádzajú až okolo 30 %, čo ostro kontrastuje so situáciou spred 50 a viac rokmi, kedy alergia nedosahovala ani úroveň 5 %. Kde hľadať príčinu tohto stavu? Odborníci tento stav vysvetľujú predovšetkým zmenami v hygienickom štandarde, ktorý sa podstatne zlepšil, zmenami v početnosti rodín, výžive, znečistením ovzdušia, očkovaním, nadmerným užívaním antibiotík, čo všetko spôsobuje, že Th1-imunitná odpoveď sa nie dostatočne často a intenzívne aktivuje a nestačí vyvažovať zase nadmerne aktivovanú Th2 imunitnú odpoveď, a to tým skôr, že táto už nebojuje s helmitmi, lebo sme ich tiež zásadne eradikovali.

Diagnostika alergie sa zakladá na stanovované počtu eozinofilov v periférnej krvi, príp. bronchoalveolovej laváži, stanovovaním celkových a špecifických hladín IgE, zisťovaním hladín solubilných molekúl CD23 a CD63. Stále však základom správnej diagnózy sú intradermálne testy.

Liečba alergie využíva antihistaminiká, antagonistov leukotriénov, glukokortikoidy a najnovšie sa doliečby dostali aj monoklonové protilátky proti IgE (omalizumab). V liečbe alergií má svoje miesto aj subkutánna alergénovo špecifická imunoterapia (SIT). Zakladá sa na pravidelných podkožných injekciách postupne stúpajúcich dávok alergénových extraktov, alebo rekombinantných alergénov. Sublingválna imunoterapia (SLIT) sa zase zakladá na podávaní alergénov dráhou sliznice ústnej dutiny.

Hyperesenzitívne reakcie prvého typu poznáme pod pojmami anafylaxia a atopia. Alergén indukuje imunitnú odpoveď, pri ktorej vznikajú IgE-protilátky. Svojím Fc-fragmentom sa nadväzujú na svoj vysokoafinitný receptor (FcERI) v membránach mastocytov a bazofilov. Pri opätovnom kontakte senzibilizovaného jedinca s alergénom dôjde k interakcii alergénu s nadviazanými protilátkami, čo spôsobí degranuláciu mastocytov a bazofilov. Uvoľnené mediátory alergickej reakcie sú farmakologicky vysoko aktívne látky, ktoré spôsobujú rad patofyziologických zmien vyúsťujúcich do výrazných klinických príznakov.

Histokompatibilné molekuly sú geneticky determinované proteíny, ktorá sa nachádzajú v membránach všetkých jadrových buniek. Vytvárajú ucelený systém, ktorý sa označuje ako hlavný histokompatibilný komplex (MHC – Major Histocompatibility Complex). Každý živočíšny druh má svoj MHC; u ľudí sa označuje skratkou HLA. Táto vznikla z prvých písmen označenia “Human leucocyte antigens” pretože prvé jeho molekuly boli objavené na leukocytoch.

Verejnosť vníma imunológiu ako vednú disciplínu, ktorá sa zaoberá štúdiom obranných mechanizmov proti mikroorganizmom, infekčným chorobám. Dnes však Imunológiu vnímame širšie, ako vednú disciplínu, ktorá študuje bunkové a molekulové procesy, ktoré sa odohrávajú v organizme človeka, či zvierat alebo rastlín po vniknutí akejkoľvek cudzej látky do tela. K rozvoju imunológie prispeli početné významné osobnosti, zmieňme sa len o takých velikánoch ako boli Louis Pasteur, Ilja Mečnikov, Jean Dausset a mnohí, mnohí ďalší; svedčia o tom Nobelove ceny, ktoré sa skoro každé 3 – 4 roky dostanú vedeckí pracovníci na poli imunológie. Táto skutočnosť je odrazom prudkého rozmachu tohto fascinujúceho vedného odboru a jeho veľkému významu pre biológiu a medicínu.

Protilátky sú molekuly glykoproteínovej povahy, ktoré dokážu špecificky viazať antigén či už solubilný alebo ako súčasť membrány bunky. Nachádzajú sa v plazme alebo tesných tekutinách (lymfa, sliny, slzy, ...). Pretože protilátky patria prevažne gama-globulínovej frakcii plazmy, označovali sa pôvodne ako gamaglobulíny; v súčasnosti ich označujeme ako imunoglobulíny (Ig). Poznáme 5 tried imunoglobulínov: IgG, IgM, IgA, IgE, a IgE. Každá z nich má svoju charakteristickú biochemickú štruktúru a biologickú funkciu. Principiálne úloha protilátok je väzba antigénov; okrem toho však majú aj početné iné funkcie, ako je väzba komplementu, prechod placentou, opsonizácia baktérií, väzba na receptory viacerých buniek imunitného systému a pod.