Vyšetrovacie metódy v osteológii

Osteoporóza je ochorenie látkovej výmeny kostného tkaniva, ktorá sa prejavuje ubúdaním množstva kostnej hmoty a poruchami mikroarchitektúry kosti, čo vedie k oslabeniu pevnosti kosti a tým k zvýšenej lámavosti.
Cieľom diagnostiky v osteológii nie je len zmeranie kostnej denzity, ale komplexné zhodnotenie pevnosti kosti, ktorá je reprezentovaná aj jej kvalitou. Z klinického hľadiska to znamená, že pozornosť je potrebné zamerať viac na individuálne stanovenie rizika fraktúry ako na samotné zmeranie kostnej denzity.
Pevnosť kosti síce veľmi úzko koreluje s jej denzitou, no na riziko zlomeniny vplýva viacero faktorov reprezentujúcich kvalitu kosti. K najvýznamnejším patria mikro a makro architektúra kosti, štruktúra kolagénnej siete a kostnej matrix, rýchlosť kostného obratu a anatomické variácie tvaru jednotlivých kostí. V klinickej praxi sme však odkázaní hlavne na meranie kostnej denzity, hodnotenie kostného obratu a niektorých morfometrických parametrov.
Ostatné parametre kvality kostnej štruktúry síce merať a kvantifikovať v praxi ešte nedokážeme, no vieme ich čiastočne nahradiť správnym zhodnotením rizikových faktorov zlomeniny. Napríklad prekonaná fraktúra pomerne dobre koreluje s nálezom viacerých patologických histologických zmien v kostnom tkanive.
Nakoľko osteoporóza je spravidla dlhé roky asymptomatická, je pri definovaní vysokorizikového pacienta potrebné po jednotlivých rizikových faktoroch aktívne pátrať. Ich prítomnosť nás môže upozorniť na možnosť osteoporózy, a je zároveň dôvodom na ďalšie prešetrovanie. Všeobecne sa dá konštatovať, že zadefinovanie rizikového profilu je základným predpokladom podozrenia z osteoporózy s následným diagnosticko-terapeutickým postupom.