Genetické aspekty malígneho melanómu uvey

 Genetické aspekty maligneho melanómu

Malígny melanóm uvey (MMU) je najčastejšie sa vyskytujúci primárny vnútroočný nádor u dospelých. Napriek veľmi dobrým výsledkom liečby lokálneho MMU sa až u 50% pacientov rozvinú metastázy, ktoré sú zvyčajne fatálne.
Rozvojom nových metód v oblasti cytogenetiky a molekulovej biológie sa veľmi rýchlo rozrastajú poznatky o chromozómových abnormalitách, molekulových zmenách a regulátoroch bunkového cyklu. Viaceré chromozómové abnormality a zmeny v regulátoroch bunkového cyklu predstavujú významné prognostické faktory MMU. Na identifikáciu pacientov s vysokým rizikom rozvoja metastáz sú potrebné spoľahlivé prognostické faktory.
Imunohistochémia je pomerne ľahko dostupná metóda, využívajúca bioptický materiál z parafínových bločkov. Princíp vyšetrenia spočíva v detekcii špecifických antigénov v tkanive pomocou imunohistochemickej reakcie. Základom je väzba medzi špecifickou monoklonálnou protilátkou a antigénom v tkanive. Na tkanivové rezy sa aplikuje neoznačená protilátka proti dokazovanému antigénu (primárna protilátka). Následne sa aplikuje sekundárna protilátka proti primárnej protilátke, ktorá môže byť značená enzýmom alebo fluorochrómom. Po prebehnutí reakcie sa pod svetelným mikroskopom vyhodnocuje percentuálne zastúpenie farbiacich sa bunkových jadier alebo cytoplazmy.

Pri cytogenetickej detekcii prítomnosti numerických aberácií chromozómu 3 v nádorových bunkách predpokladáme v závislosti od charakteru východzieho biologického materiálu použitie dvoch hlavných metodických prístupov. V prípade retrospektívneho vyhodnotenie vzoriek biopsií z parafínových bločkov použijeme metódu in situ hybridizácie s chromozóm špecifickou centromérickou próbou. V prípade možnosti využitia nádorového tkaniva od novo-dispenzarizovaných pacientov sa pokúsime cestou kultivácie in vitro získať mitotické bunky a v nich pomocou metódy G-prúžkovania detegovať karyotypizáciou numerický a morfologický status chromozómu 3.
Výsledky predchádzajúcich štúdií dokázali, že imunohistochemicky stanovená zvýšená expresia niektorých proteínov (napr: p53, cyklín D1, Ki-67, Bcl2) sa javí ako potenciálny prognostický faktor MMU. Proteíny PARP-1 a AIF zohrávajú významnú úlohu v onkogenéze, avšak ich expresia a prípadný prognostický význam neboli v MMU doteraz detailne preskúmané.
Jednou z prvých a zároveň najdôležitejších chromozómových abnormalít zistených u MMU je monozómia 3, strata jednej z dvoch kópií 3. chromozómu. Monozómia 3 sa spája s rozvojom metastáz a nachádza sa približne u 50% MMU. Prítomnosť tohto defektu redukuje päťročné prežívanie približne na 50% a spája sa s ďalšími prognosticky nepriaznivými faktormi: epiteloidný bunkový typ, prítomnosť extravaskulárnej matrix, väčší priemer nádoru, výskyt v oblasti corpus ciliare. Asi u 5 - 10% MMU sa vyskytuje izodizómia 3, pri ktorej dochádza ku strate jednej kópie chromozómu 3 a následnej duplikácii len jednej, pravdepodobne chybnej kópie. Izodizómia 3 je prognostickým ekvivalentom monozómie 3. U niektorých MMU nachádzame iba parciálnu stratu chromozómu 3. Je otázne, či monozómia 3 prispieva deléciou špecifického génu resp. génov kauzálne k progresii melanómu alebo je jednoducho len markerom genómovej instability, ktorá sprevádza progresiu nádoru. Najnovšie poznatky však posúvajú odpoveď skôr smerom k delécii génov. Nedávno zistený súvis vrodenej mutácie tumor supresorového génu BAP1, ktorý sa nachádza na 3. chromozóme a metastatického MMU je toho dôkazom. Predpokladá sa však, že takýchto génov je na chromozóme 3 pravdepodobne viac. 
Chromozóm 6
Približne u jednej štvrtiny MMU boli objavené nadbytočné kópie chromozómu 6p (izochromozóm 6p, +6p). Na rozdiel od monozómie 3 sa prítomnosť izochromozómu 6p spája s priaznivejšou prognózou a veľmi zriedkavo sa tieto abnormality vyskytujú súbežne. V rámci abnormalít chromozómu 6 opísali niektorí autori aj stratu kópie chromozómu 6q (-6q), ktorý sa naopak spája s metastázujúcim nádorom. Táto spojitosť je však menej významná ako v prípade zmien chromozómu 3 a 8.
Chromozóm 8
Prítomnosť abnormalít chromozómu 8 bola zistená u viac ako 40% MMU. Medzi tieto defekty zaraďujeme nadpočetné kópie chromozómu 8 (+8q), izochromozóm 8q (zámena krátkych ramien za dlhé) alebo amplifikácie v regióne lokusu c-myc na 8q23-24. Prognostický význam je podobný ako v prípade monozómie 3 a spája sa s vyšším rizikom vzniku metastáz, väčším rozmerom nádoru a agresívnejším histologickým typom.
Iné chromozómové abnormality
Z menej častých, chromozómových abnormalít MMU boli opísané zmeny chromozómov 1, 9, 13 a 21.
 

Alterácie génov, proteínov, signálnych dráh súvisiacich s malígnou transformáciou bunky
Vyššie opísané alterácie chromozómov poukazujú na to, že progresia MMU súvisí so špecifickými poruchami na úrovni molekúl. Presná identifikácia génov zasiahnutých týmito chromozómovými zmenami, prípadne odhalenie poškodení v tumor-supresorových signálnych dráhach by nám mohli pomôcť pochopiť vznik a progresiu MMU.

Onkogén c-Myc je potenciálny spúšťač malígnej transformácie a je známe, že podporuje bunkový rast a proliferáciu. Býva často amplifikovaný nielen u MMU, ale aj u viacerých typov ľudských nádorov. Nachádza sa na chromozóme 8q24. Prekvapujúce je, že expresia c-Myc sa spája s lepšou prognózou, čo spochybňuje domnienku, že by mohol byť cieľom alterácií +8q (nadpočetné kópie chromozómu 8), ktoré sa vyskytujú práve u metastatických MMU.
 

Proteín p53 je kódovaný génom TP53 (chromozóm 17p13.1) a bol objavený už v roku 1979. Jednou z jeho hlavných funkcií je ochrana pred nádorovou transformáciou bunky. U viac ako polovice ľudských nádorov bola zistená mutácia génu TP53. Pri narušení homeostázy bunky vyvolanom poškodením deoxyribonukleovej kyseliny (DNA), aktiváciou onkogénov alebo hypoxiou sa p53 viaže na špecifické miesta DNA a indukuje transkripciu génov zodpovedných za zastavenie bunkového cyklu (pred replikáciou DNA v G1 fáze alebo pred mitózou v G2 fáze) alebo za spustenie programovanej smrti bunky. Existujú viaceré práce zaoberajúce sa vzťahom expresie p53 a MMU. Doteraz bolo poukázané na súvis p53 s mimoočným šírením nádoru a inváziou do ciev, zvýšenou proliferačnou aktivitou a epiteloidným bunkovým typom. Zvýšená expresia p53 bola zistená v prípadoch MMU liečených rádioterapiou ako odpoveď na radiačné poškodenie buniek pri skúmaní vplyvu ionizujúceho žiarenia na tumor supresorovú dráhu p53 v bunkách MMU s cieľom identifikovať jej prípadné defekty a tým odhaliť príčinu rádiorezistencie nádoru. Postavenie p53 ako prognostického faktora a ani jeho úloha v ovplyvňovaní rádiosenzitivity MMU zatiaľ jednoznačne definovaná.

Protoonkogén HDM2 (human homologue of murine double minute 2) hrá hlavnú úlohu v regulácii p53. Transkripcia HDM2 je indukovaná proteínom p53 po poškodení DNA. HDM2 sa viaže na p53, blokuje jeho aktivitu ako tumor supresora a podporuje jeho degradáciu. Tieto dva proteíny tak tvoria autoregulačnú slučku so vzájomnou spätnou väzbou, v ktorej p53 pozitívne reguluje hladinu HDM2, ktorý negatívne reguluje hladinu a aktivitu p53.. HDM2 má samostatný onkogénny potenciál, ktorý sa pokladá za nezávislý od p53. Dve skupiny autorov publikovali zvýšenú expresiu HDM2 u väčšiny MMU a spájali ju s horšou prognózou. Zvýšená expresia HDM2 by mohla byť jedným z vysvetlení funkčnej inhibície signálnej dráhy p53 u MMU.

Mutácie tumor supresorového génu BAP1, ktorý je kódovaný na chromozóme 3p21.1, sa vyskytujú takmer výlučne u metastázujúcich MMU. Predpokladá sa, že tieto mutácie vznikajú pred objavením metastáz, čiže sú istým kľúčovým zlomom a zároveň známkou schopnosti MMU metastázovať. V procese tumorigenézy predchádza mutáciu BAP 1 mutácia GNAQ/11, ktorá bola detegovaná až u 83% primárnych MMU, avšak nebol potvrdený jej súvis s ostatnými doteraz známymi histopatologickými, cytogenetickými a molekulárnymi prognostickými faktormi.

Signálna dráha Rb - retinoblastómový tumor-supresorový proteín (Rb) je základný regulátor bunkového cyklu. Proteín Rb potláča tvorbu nádoru dvomi spôsobmi a to inhibíciou bunkového delenia a podporou diferenciácie. Priama mutácia génu Rb bola zistená u retinoblastómu a malobunkového karcinómu pľúc. U väčšiny ostatných nádorov je Rb funkčne inhibovaný hyperfosforyláciou, ktorá blokuje jeho biologickú aktivitu. Proteín Rb je fosforylovaný cyklín-dependentnými kinázami (CDK), ktoré sú aktivované cyklínmi (cyklín D), alebo inhibované CDK inhibítormi (p16Ink4a). U veľkej časti nádorov dochádza k fosforylácii Rb zvýšenou expresiou cyklínu (cyklín D1) alebo inaktiváciou p16Ink4a.

V súvislosti s MMU existuje veľmi málo dôkazov o priamej mutácii Rb génu, ale abnormality cyklínu D1 a p16Ink4a sú pomerne časté. Mutácie génu kódujúceho p16Ink4a, INK4A, sa síce vyskytujú len u 2% MMU, ale inaktivácia génu INK4A metyláciou promótora sa vyskytuje približne u 25 - 30% MMU. Zvýšená expresia cyklínu D1 v bunkách MMU vedie k fosforylácii Rb v miestach, ktoré blokujú jeho aktivitu ako tumor supresora.

Signálna dráha Bcl2 - antiapoptotický proteín Bcl2 blokuje uvoľnenie cytochrómu C z mitochondrií a tak predchádza aktivácii pro-apoptotických kaspáz. Tento mechanizmus je ovplyvňovaný viacerými tumor-supresorovými signálnymi dráhami, zvlášť dráhou p53. Nadbytok antiapoptotického proteínu Bcl2 môže nevhodne blokovať apoptózu. Niekoľko prác dokazuje zvýšenú expresiu Bcl2 u väčšiny skúmaných MMU. Súvis s prognózou pacientov však nebol dokázaný. Jedným z vysvetlení rezistencie buniek melanómu voči apoptóze a tým aj voči chemo- a rádioterapii tak môže byť zvýšená expresia Bcl2. Farmakologická redukcia, alebo cielená inaktivácia Bcl2 preukázala efekt indukcie apoptózy u viacerých nádorových buniek, vrátane buniek MMU a taktiež zvýšila senzitivitu buniek MMU voči chemoterapii. Bcl2 je v budúcnosti možné využiť ako potenciálny terč cielenej terapie.

Signálna dráha MAPK - aktivácia signálnej dráhy MAPK (mitogen-activated protein kinase), ktorá zahŕňa serín/treonín špecifické kinázy, Raf, Ras, MEK a ERK , prenáša rast podporujúce signály z bunkového povrchu do jadra a je dôležitým mechanizmom, ktorým sa vyvíja viacero ľudských nádorov. Od zistenia častého výskytu aktivujúcich mutácií B-RAF kinázy u malígneho melanómu kože sa transdukcia signálnej dráhy MAPK stala predmetom zvýšeného záujmu vedcov. Kináza B-RAF je členom skupiny Raf a u MM kože dochádza až v 65% k jej mutácii na konštitutívne aktívny proteín (substitúcia V599E aminokyseliny). V prípade MMU sa takáto mutácia vyskytuje iba zriedka, čo však nevylučuje mutáciu v inom mieste BRAF génu. Gén NF1 kóduje GAP neurofibromín, ktorý inhibuje Ras v bunkách odvodených z neurálneho hrebienka a jeho mutácia bola zistená pri neurofibromatóze 1. typu, ktorá patrí medzi ochorenia predisponujúce ku vzniku MMU. Spoľahlivé dôkazy o mutáciách v signálnej dráhe Ras - Raf - MAPK pri MMU ešte nemáme, skúmanie tejto signálnej dráhy však ešte nie je ukončené.

Signálna dráha TGF-β - polypeptid TGF-β inhibuje rast bunky, pričom zastavuje bunkový cyklus v G1 fáze z časti indukciou hromadenia hypofosforylovaného (aktívneho) Rb. Receptor TGF-β II (TGFBR2) má lokus na chromozóme 3p22 a jeho expresia je znížená u približne tretiny MMU. Tento nález poukazuje na to, že signálna dráha TGF-β môže byť u MMU často deregulovaná, čo by mohlo vysvetliť funkčnú inaktiváciu Rb u týchto nádorov.
Ki-67 - proteín Ki-67 je jadrový proteín exprimovaný počas proliferácie buniek v aktívnych fázach bunkového cyklu. Využíval sa ako marker proliferácie v bunkách MMU, ale najmä na detekciu rozdielnej proliferácie ožiarených a neožiarených nádorov.

Poly (adenozíndifosfát ribóza) polymeráza - Poly (adenozíndifosfát [ADP] ribóza) polymeráza-1 (PARP-1) je členom veľkej skupiny enzýmov, ktoré katalyzujú poly-ADP-ribozyláciu DNA viažucich proteínov, a tak sa priamo podieľajú na stabilite genómu, oprave DNA a apoptóze. Celú skupinu tvorí doteraz známych 18 enzýmov, pričom najpočetnejšie sú PARP-1 a PARP-2, oba aktivované poškodením DNA. Najlepšie charakterizovaným členom skupiny je v súčasnosti PARP-1. Jeho hlavnou funkciou je rozpoznať poškodenie DNA a zabezpečiť jej opravu. Aktivovaný PARP-1 po naviazaní na zlomy DNA štiepi nikotínamidadeníndinukleotid na nikotínamid a ADP-ribózu a katalyzuje pripojenie jednotiek ADP-ribózy jednak na seba samotného a súčasne aj na jadrové proteíny, vrátane histónov a transkripčných faktorov. Jedným z prvých znakov poškodenia DNA je preto zvýšená syntéza poly-ADP-ribózy. PARP-1 môže ovplyvňovať štruktúru chromatínu, regulovať transkripciu a zohráva dôležitú úlohu v samotnom metabolizme DNA.
Úloha PARP-1 v onkogenéze MMU zatiaľ nebola stanovená. V súvislosti s MM kože boli však publikované výsledky poukazujúce na možný súvis zvýšenej expresie PARP-1 s agresívnejším rastom nádoru. Inhibíciou PARP-1 je podľa výsledkov súčasného výskumu možné zvýšiť chemosenzitivitu nádoru.

Apoptózu indukujúci faktor - bunková smrť sa pôvodne rozdeľovala na apoptózu, na ktorej sa bunka podieľala aktívne, a nekrózu, ktorá bola považovaná za pasívny bunkový jav. Programovaná bunková smrť je však oveľa komplexnejší fyziologický proces, ako sa pôvodne uvažovalo. Hoci je vo väčšine prípadov programovaná bunková smrť uskutočňovaná prostredníctvom kaspáz, značná časť dráh programovanej bunkovej smrti obchádza túto skupinu proteáz. Preto sa programovaná bunková smrť rozdelila na kaspáza-dependentnú a kaspáza-independentnú. Neskôr sa však odhalili aktívne kaspáza-independentné nekrotické dráhy definované ako nekroptóza (programovaná nekróza). Existencia nekroptotickej formy bunkovej smrti bola potvrdená objavením kľúčových činiteľov ako je RIP1 kináza, alebo mitochondriálny apoptózu indukujúci proteín (Apoptosis-inducing factor [AIF]). Apoptózu indukujúci faktor je teda kaspáza-independentný proteín s pro-apoptotickou funkciou v jadre a naopak v mitochondriách sa vyznačuje svojou redoxnou aktivitou, ktorou bunku chráni. Je to pre život nevyhnutný, fylogeneticky starý proteín, kódovaný jediným génom na X chromozóme, ktorý po apoptotickom inzulte podstupuje proteolýzu a translokuje sa do jadra, kde spúšťa kondenzáciu chromatínu a degradáciu DNA bez využitia kaspáz. Redoxná aktivita AIF je nevyhnutná pre optimálnu oxidatívnu fosforyláciu. Navyše sa predpokladá, že AIF sa nepriamo podieľa na regulácii respiračného reťazca a udržiavaní mitochondriálnej morfológie a energetickom metabolizme bunky.

Na určitých formách nekroptózy sprostredkovanej pomocou AIF sa podieľajú napríklad aj molekuly ako PARP-1, Bcl-2, kalpaíny a ďalšie. Prežívanie buniek ako aj bunková smrť hrajú významnú úlohu v onkogenéze. Či už inaktivácia proapoptotickej dráhy alebo aktivácia anti-apoptotickej dráhy, obe sa podieľajú na prežívaní nádorovej bunky. Napríklad AIF zohráva významnú úlohu v chemorezistencii karcinómu pľúc. Na druhej strane oxidoreduktázová aktivita AIF bráni bunku voči oxidačnému stresu a tým aj voči malígnej transformácii.
Doposiaľ existuje málo klinických prác venujúcich sa problematike AIF v rámci jednotlivých onkologických ochorení. V súvislosti s MMU doposiaľ AIF podľa nám dostupnej literatúry nebol skúmaný. Z klinického a liečebného pohľadu je zaujímavá skutočnosť, že nekroptotické dráhy, v ktorých AIF zohráva významnú úlohu, je možné do určitej miery regulovať a v snahe o potenciálne vyvinutie nových liečiv sa práve na to sústreďujú súčasné výskumy.

Profilácia génovej expresie
Alterácie chromozómu 3,6 a 8q sa síce spájajú so smrťou spôsobenou metastázami, ale klinické využitie týchto poznatkov zatiaľ nebolo presne stanovené. Navyše naďalej nepoznáme odpoveď na otázku, či spomenuté chromozómové zmeny súvisia s dereguláciou špecifických génov, alebo sú jednoducho iba markermi progresie nádoru. V snahe odhaliť biologickú podstatu vzniku metastáz rozdelili na dve skupiny. Malígne melanómy uvey patriace do prvej skupiny nádorov metastázujú veľmi zriedkavo, kým MMU patriace do druhej skupiny vykazujú častý výskyt metastáz. Porovnaním transkriptómu (transkriptóm - súbor všetkých primárnych RNA transkriptov prítomných v bunke v danom čase a za daných podmienok) prvej skupiny nádorov zistili, že sa tento len mierne odlišuje od transkriptómu normálneho melanocytu uvey, zatiaľ čo transkriptóm nádorov druhej skupiny je úplne odlišný a podobá sa primitívnym ektodermovým bunkám podobným kmeňovým. V rámci druhej skupiny je veľmi častým nálezom monozómia tretieho chromozómu. Hoci monozómia 3 nie je natoľko presný prediktor metastáz ako profilácia génovej expresie, vzťah druhej skupiny a monozómie 3 poukazuje na to, že monozómia 3 môže byť zodpovedná za globálnu zmenu génovej expresie druhej skupiny nádorov. V súčasnosti sa za najpresnejší prognostický faktor považuje príslušnosť tumoru k jednej z dvoch skupín profilácie génovej expresie. Vzťah medzi jednotlivými profilmi génovej expresie a vznikom metastáz ostáva naďalej predmetom intenzívneho vedeckého výskumu.
 

Záver

Prognózu pacientov s MMU je v súčasnosti možné spresniť pomocou imunohistochemických vyšetrovacích metód. V našej práci sme potvrdili prognostický význam niektorých doteraz známych klinických a histopatologických faktorov. Spomedzi imunohistochemicky vyšetrovaných markerov sa preukázala ako štatisticky signifikantná zvýšená expresia AIF (>20%) v tkanive nádoru. Zvýšená expresia AIF v tkanive nádoru sa javí ako nový nepriaznivý prognostický faktor MMU.
Epigenetické mechanizmy sú esenciálne pre normálny vývoj a udržiavanie tkanivovo-špoecifickej génove expresie u cicavcov. Ich zmenená funckia môže viesť k zmenej funkcii génov a malígnej transformácii buniek. Výskum v tejto oblasti priniesol informácie o úlohe DNA metylácie pri vzniku a progresii mnohých druhov nádorov. Sľubným biomarkerom, ktorý môže rozšíriť a doplniť existujúce klinické klasifikácie a má potenciál pre včasnú detekciu tumorigenézy a odhad prognózy pacienta je aberantná metylácia DNA tumor-supresorových génov a onkogénov. Význam metylácie DNA u MMU nebol doteraz jasne preukázaný a nebola ani dokázaná kauzálna súvislosť medzi epigenetickými procesmi a prognózou pacientov. Determinácia génov alebo panelu génov, charakteristických zmenami metylácie DNA u pacientov s mikrometastatickou chorobou, prípadne dôkaz zmien v expresii relevantných proteínov, by mala kľúčový význam pre predikciu rizika metastázovania u pacientov s MMU. Pochopenie epigenetických procesov v patogenéze MMU, vzhľadom k ich reverzibilite, má aj značný terapeutický potenciál. V štádiu klinického skúšania je niekoľko typov epigenetickej terapie, vrátane inhibítorov DNA metyltransferáz a histón deacetyláz. Na druhej strane je mimoriadne významné aj pochopenie týchto dejov pre vyhodnotenie bezpečnosti takejto liečby, vzhľadom na potenciálne riziká vyplývajúce z heterogénneho charakteru epigenetických regulácií v rôznych bunkách a orgánoch tela
Inaktivácia expresie génov podieľajúcich sa na procese tumorigenézy prostredníctvom hypermetylácie promótorových oblastí je často popisovaná u rôznych druhov nádorov. Strata jednej kópie chromozómu 3, ktorá je asociovaná s metastatickým ochorením je nájdená asi v 50% MMU prípadov. Ak predpokladáme, že strata chromozómu 3 je prvým (resp. druhým) krokom dvojkrokovej inaktivácie jedného alebo viacerých génov lokalizovaných na tomto chromozóme, epigenetická inaktivácia môže hrať v tumorigenéze MMU významnú úlohu.
Identifikácia včasných diagnostických biomarkerov, ktorá umožní identifikáciu vysoko rizikových pacientov pred vznikom rozvinutých štádií ochorenia umožní ich cielenú, personalizovanú liečbu.

Literatúra
1. Singh, A.D., Topham, A. 2003. Survival rates with uveal melanoma in the United States: 1973-1997. In Ophthalmology. 2003, vol. 110, no. 5, p. 962-5.
2. Diener-West, M. a kol. 2005. Development of metastatic disease after enrollment in the COMS trials for treatment of choroidal melanoma: Collaborative Ocular Melanoma Study Group Report No. 26. In Arch Ophthalmol. 2005, vol. 123, no. 12, p. 1639-43.
3. Singh, A.D. Borden, E.C. 2005. Metastatic uveal melanoma. In Ophthalmol Clin North Am. 2005, vol. 18, no. 1, p. 143-50, ix.
4. Coupland, S.E. et al.. 2000. The prognostic value of cyclin D1, p53, and MDM2 protein expression in uveal melanoma. In J Pathol. 2000, vol. 191, no. 2, p. 120-6.
5. Honda, S. et al. 2004. Expression of cell cycle related proteins in a rapidly growing uveal malignant melanoma. In Retina. 2004, vol. 24, no. 4, p. 646-9.
6. Paraoan, L. et al. 2006. Expression of p53-induced apoptosis effector PERP in primary uveal melanomas: downregulation is associated with aggressive type. In Exp Eye Res. 2006, vol. 83, no. 4, p. 911-9.
7. Chowers, I.et al. 2002. p53 Immunoreactivity, Ki-67 expression, and microcirculation patterns in melanoma of the iris, ciliary body, and choroid. In Curr Eye Res. 2002, vol. 24, no. 2, p. 105-8.
8. Csete, B. et al. 2009. Poly(adenosine diphosphate-ribose) polymerase-1 expression in cutaneous malignant melanomas as a new molecular marker of aggressive tumor. In Pathol Oncol Res. 2009, vol. 15, no. 1, p. 47-53.
9. Cipak, L. Jantova, S. 2010. PARP-1 inhibitors: a novel genetically specific agents for cancer therapy. In Neoplasma. 2010, vol. 57, no. 5, p. 401-5.
 

4-D hodnotenie:

Skriptá a návody	Edukačné weby a atlasy	Digitálne video	Prezentácie a animácie	Obrazový materiál – kazuistiky	E-learningové kurzy (LMS)	Nerecenzované
Základná úroveň	Pokročilá úroveň	Špecializačná úroveň	Komplexná úroveň			Hodnocení Zvoľte prosím dosiahnutú úroveň vzdelania a potom ohodnoťte výučbový materiál predovšetkým z pohľadu vhodnosti materiálu pre samoštúdium. Študent – študent bakalárskeho alebo magisterského stupňa Absolvent – absolvent bakalárskeho alebo magisterského stupňa PhD. absolvent – postgraduálny študent, absolvent PhD. štúdia, odborný asistent, ... % Odoslať Ohodnoťte ako prvý tento článok! hodnotiť
Tento príspevok nebol skontrolovaný garantom obsahu portálu.

Predmety/kurzy

• Oftalmológia [079]

Súvisiace články:

• Možnosti liečby malígneho melanómu uvey