Základnou vlastnosťou imunitného systému je jeho schopnosť rozlíšiť vlastné molekuly buniek, tkanív a orgánov (self) od nevlastných (non-self), vlastné tolerovať a cudzie likvidovať. V niektorých prípadoch však dôjde k poruche tolerancie a imunitný systém začne reagovať proti vlastným molekulám, bunkám, orgánom či tkanivám a to v takom rozsahu a intenzite, že vzniká choroba. Autoimunitné choroby postihujú 5 až 7 % populácie, často sú to chronické stavy a patria k hlavným medicínskym problémom dnešných industrializovaných spoločností; keď zoberieme autoimunitné choroby ako jednu kompaktnú skupinu, čo do morbidity a mortality zaberajú tretiu priečku, hneď za srdcovo-cievnymi chorobami a malignitami. Viac ako 80 rôznych autoimunitných chorôb, ktoré dnes poznáme, rozdeľujeme na orgánovo-špecifické a orgánovo-nešpecifické. Orgánovo-špecifické choroby (v súčasnosti k najviac skúmaným patrí sclerosis multiplex, diabetes mellitus závislý od inzulínu, a autoimunitné tyreoiditídy) sa vyznačujú tým, že imunitná odpoveď je namierená proti antigénu, ktorý je špecifický len pre daný orgán; pri orgánovo-nešpecifických chorobách (v súčasnosti k najviac skúmaným patrí SLE a reumatoidná artritída) má antigén širokú distribúciu, a preto sú postihnuté viaceré orgány či tkanivá.
Špecifická imunitná reakcia sa začína rozpoznaním proteínového antigénu a jeho spracovaním v bunkách prezentujúcich antigén (APC). Spracovanie sa zakladá na jeho štiepení na menšie úseky, peptidy, ktoré sa potom nadviažu do žliabku HLA-molekúl druhej triedy a celý komplex, t. j. HLA-molekula + prezentovaný peptid sa potom exponuje do bunkovej membrány a prezentuje sa pomocným T-lymfocytom. Tieto tento komplex rozpoznajú a iniciujú ďalšie imunitné procesy. Problémom je, že HLA-molekuly viažu peptidy nielen z cudzorodých antigénov, ale aj z vlastných. Ako teda T-lymfocyt vie, že ide o vlastné, alebo nevlastné antigény? Odpoveď je jednoduchá – nijako, na oboje reaguje rovnako. Ako je teda možné, že nereaguje proti vlastným antigénom? Príroda túto dilemu vyriešila tým, že T-lymfocyty sa počas svojho dozrievania v týmuse naučia rozpoznávať vlastné antigény o nevlastných. V princípe ak vyvíjajúci sa T-lymfocyt rozpozná vlastný antigén, tak hynie apoptózou a do periférie sa dostávajú iba tie, ktoré dokážu rozpoznávať cudzorodé antigény. Táto selekcia nie je však 100 %, niektoré T-lymfocyty tejto negatívnej selekcii uniknú a dostanú sa do periférie. Aby sa zabránilo ich napádaniu našich štruktúr, vyvinuli sa mechanizmy periférnej tolerancie, ktoré sú početné, ale najdôležitejšiu úlohu tu zohrávajú regulačné T-lymfocyty, ktoré tlmia aktivitu efektorových T-lymfocytov.
Kedy sa teda vyvinú autoimunitné procesy? – vtedy, keď dôjde k poruchám centrálnej či periférnej tolerancie. Autoimunitné procesy sa vyvíjajú na podklade interakcie troch základných faktorov – genetickej determinácie k danej chorobe, environmentálnych spúšťacích faktorov, najčastejšie vírusov a dysbalancie imunitných procesov. K tomu prispievajú aj pomocné faktory. Z nich na prvom mieste patria hormóny, prakticky väčšinou autoimunitných chorôb trpia ženy. Ďalej treba vyzdvihnúť negatívny vplyv obezity a fajčenia.
| Príloha | Dátum | Veľkosť | Prístupnosť [?] | Klinicky citlivé [?] | Licencia | |
|---|---|---|---|---|---|---|
| Autoimunita - všeobecné základy | 17.10.2013 | 3.22 MB | užívateľ na príslušnej fakulte | – | – |
Predmety/kurzy
Súvisiace články:
- T-lymfocyty a ich subpopulácie
- Prezentácia antigénov
- HLA kompex a jeho biologický a medicínsky význam
Kľúčové slová: autoimunita, tolerancia, HLA-molekuly, T-lymfocyty, autoimunitné choroby
citácia: Milan Buc: Autoimunita - všeobecné základy. Multimediálna podpora výučby klinických a zdravotníckych odborov :: Portál Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave [online] , [cit. 29. 04. 2025]. Dostupný z WWW: https://portal.fmed.uniba.sk/clanky.php?aid=240. ISSN 1337-9577.