Základné poznatky o morfológii zrakového orgánu:
1) anatómia pomocných orgánov oka - mihalnice, slzná žľaza, odvodné slzné cesty a slzný film, spojovka, okohybné svaly
2) anatómia očnej gule - obaly (3 vrstvy) očnej gule a anatomické štruktúry, ktoré vypĺňajú očnú guľu - šošovka, sklovec
3) charakteristika zrakového nervu a priebeh zrakovej dráhy
4) postup pri pitve očnej gule, výukový model oka
V priebehu vývoja živočíchov došlo k výraznému rozvoju od svetlo citlivých orgánov reagujúcich iba na prítomnosť svetla až po „jednoduché“ oko u stavovcov (vrátane človeka) a hlavonožcov a zložené oko u článkovcov. Veľa živočíchov (vrátane cicavcov, vtákov, plazov a niektorých rýb) má oči umiestnené na oboch stranách hlavy. Vďaka činnosti mozgu sa jednotlivé obrázky z oboch očí sa skladajú do jedného, ktorý im umožňuje trojrozmerné binokulárne videnie. Oproti tomu existuje monokulárne videnie, kedy živočích vníma súčasne dva rozdielne obrazy, ako napríklad chameleón. Lámavé chyby, spôsobené ohybom svetla na zrenici príliš malých očí jednoduchého typu, prakticky znemožňujú ich používanie, preto by pre drobné druhy hmyzu boli také oči bezcenné.
Štruktúra ľudského oka je prispôsobená na priepustnosť lúčom svetla a na vytvorenie ostrého a jasného obrazu na zadnej ploche očnej gule (na sietnici). Všetky časti oka, cez ktoré lúč svetla prechádza sú vo fyziologických podmienkach priehľadné a iba minimálne vplývajú na prestup či rozptyl dopadajúceho svetla.
Svetlo vstupuje cez rohovku, do prednej komory vyplnenej komorovým mokom (humour aquosus) a cez zrenicu (pupila) dopadá na šošovku. Zrenica pomocou svalov mení svoj priemer (rozťahuje sa a zužuje), čím reguluje množstvo prechádzajúceho svetla. Pomocou svalov je automaticky regulovaná aj činnosť šošovky, zostávajúce vnútro očnej gule je vyplnené sklovcom (corpus vitreum), ktorý udržuje v oku stály tlak a tým aj tvar.
Rohovka (cornea) a šošovka (lens) lámu lúče svetla, umožnia ich spojiť a zaostriť tým obraz na zadnú stenu oka – sietnicu (retina). Tu sa vytvorí obraz podľa zákonov optiky dvakrát prevrátený – na hlavu a na stranu. Absorbovaná svetelná energia po dopade spôsobuje chemické premeny v svetlocitlivých bunkách sietnice (tyčinky a čapíky). Pritom vznikajú elektrické impulzy, ktoré sa prenášajú neuritmi v zrakovom nerve (nervus opticus) do zrakového centra kôry mozgu.
Očné gule sú uložené v očnici. Na splnenie fyziologických funkcií očná gula/gule majú pomocný aparát (organa oculi accesoria). Z nich ochrannú úlohu majú: mihalnice, slzotvorný a slzovodný aparát, resp. spojovky a ako pohybový aparát slúžia okohybné svaly.
| Príloha | Dátum | Veľkosť | Prístupnosť [?] | Klinicky citlivé [?] | Licencia | |
|---|---|---|---|---|---|---|
| Základy morfológie orgánu zraku | 24.9.2012 | 102 KB | ktokoľvek | – | – | |
| Základy morfológie orgánu zraku | 24.9.2012 | 3.25 MB | ktokoľvek | – | – |
Predmety/kurzy
Kľúčové slová: anatómia oka, očnica, spojovka, okohybné svaly, očná guľa, šošovka, sklovec, sietnica, dúhovka, vráskovec, cievovka, zrakový nerv
citácia: Alena Furdová, Zoltán Oláh: Základy morfológie orgánu zraku. Multimediálna podpora výučby klinických a zdravotníckych odborov :: Portál Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave [online] , [cit. 12. 12. 2024]. Dostupný z WWW: https://portal.fmed.uniba.sk/clanky.php?aid=210. ISSN 1337-9577.